Že nerozumíš? Nevadí, stačí cítit vibe. Nie, nestačí, rozoberieme si plnú a kompletnú víziu Yzomnadiasovho najnovšieho “filmového” projektu Prozyum: Director´s Cut. Yzo servíruje svoju autorskú verziu Prozyum, ktorá znie ako pôvodný album „na steroidoch“, čím posúva vnímanie “deluxe” verzie albumu v našich zemepisných šírkach.
Pre upresnenie, určite sa nejedná o strohé doplnenie albumu o menej ako 15 minút hudby, respektíve o tzv. „šuflíkové“ tracky – všetko, čo do Prozya pribudlo, je buď plnohodnotná vec alebo track, ktorý referencuje pôvodný album. Aby sme úplne pochopili, ako funguje táto rozšírená verzia, mali by sme rozobrať celý album a následne v jeho kontexte rozobrať aj pridané “scény” do tohto epického filmu, plného spoločenského komentáru a životnej filozofie aktuálne najúspešnejšieho českého hudobného interpreta.
Spoločenský komentár a Yzomandias – tieto dve veci na prvý pohľad nejdú dohromady ľuďom, ktorí úplne Jakubovým textom nerozumejú, alebo skôr nedisponujú popkultúrnymi vedomosťami autora. Tu prichádzame na prvý rozdiel medzi albumom Prozyum a zvyškom Yzomandiasovej tvorby – Prozyum je jednoznačnejšie, priamejšie, úprimnejšie a osobnejšie viac ako čokoľvek, čo tento interpret doteraz vydal. Samozrejme, na každom jeho albume nájdeme skladby, v ktorých autor púšťa poslucháča bližšie k telu, ale aj napriek tomu je Yzomandias stále akási „Weekndovská enigmická postava“, ktorá sa vyslovene osobnému rapu skôr vyhýba, ako ho vyhľadáva. Je to absolútne pochopiteľné, vzhľadom na Yzomandiasov filozofický background. Raper má v dnešnej dobe zjednodušene povedané dve možnosti. Prvou je ostať záhadný, nedávať rozhovory (ak, tak výnimočne) a komerčné spolupráce robiť iba s brandmi, ktoré naozaj miluje. Druhou možnosťou je ísť na to ako Rytmus – svoju osobnosť rozdeliť na civilnú a profesionálnu, pri čom tá profesionálna funguje sama o sebe takpovediac ako reklamná agentúra. S druhou možnosťou ide ale ruka v ruke takmer totálna strata súkromia, čo môže byť peklo, nakoľko žiadny novinár nebude rozoberať, o ktorej osobnosti píše a ktorú z nich sleduje s foťákom.
Yzo si vybral spomenutú možnosť číslo jedna, teda stavil všetko na záujem fanúšikov, svoju osobnosť s charizmou a na obsah, ktorý tvorí – podľa slávneho: “Nezaprodat se a vydělat cash”.
Rodinné hodnoty sú základ
Rodinné hodnoty sú naozaj jednou z centrálnych tém Prozya, ktoré ovplyvnili filmy ako Fight Club alebo Equilibrium, čiže sa nie je čo čudovať, že Yzo si svoje súkromie a rodinu chráni.
Oba filmy spájajú dve veci a to – prerod protagonistu (vo Fight Clube sa z protagonistu stane antagonista, pričom v Equilibriu naopak) a silná téma rodiny (Project Mayhem bol vo Fight Clube vytvorený ako miesto pre mužov, ktorí nikam nepatria a chcú dať svojmu životu zmysel a v Equilibriu hrá prvé husle rodinná zápletka hlavného protagonistu, ktorý sa rozhodne skončiť s vymyslenou drogou potláčajúcou emócie po tom, ako ich znova objaví).
Fight Clubu dominuje ešte jedna téma, ktorej je Prozyum plné, a to je mužské priateľstvo.
Zdravá maskulinita, dôvera, lojalita a úprimnosť sú hodnoty, ktoré sú kľúčové pre mužské priateľstvá, ktoré bývajú častokrát pevnejšie, ako rodina, s čím má samotný autor bohaté skúsenosti. On sám totiž operuje s jemu najbližšími, čo môžeme označiť ako taký jeho osobný Project Mayhem na zabehnutý systém českej rapovej scény, ktorú rozbil podobne, ako Tyler Durden hypotekárny systém spojených štátov.
Dnešný svet je plný povrchnosti, plytkých vzťahov a pretvárky. Teraz prichádza na rad ten spoločenský komentár, ktorý sa týka práve týchto vecí. Yzomandias je majster v tom, že vlastne rapuje o zásadných ľudských a spoločenských hodnotách, aj keď to môže znieť ako pravý opak. Používa básnickú juxtapozíciu – uloženie dvoch rozličných ideí v texte blízko pri sebe pre umocnenie ich kontrastu. Keď rapuje o “hlbších” hodnotách, používa klasické rapové “povrchné” metafory ako peniaze, drogy alebo autá. Rozkódovať túto schému, navyše plnú referencií na lokálne americké rapové scény 2000-cich rokov, môže byť pre mladšieho alebo menej znalého fanúšika veľmi ťažké, čím podľa mňa trochu utrpel jeho posledný album, ktorý bol vysoko referenčný nielen textami, ale aj samotným zvukom nahrávky.
Bližšie ako kedykoľvek pred tým
Jakub je na tomto albume osobnejším nie iba kvôli tomu, o čom rapuje, ale aj ako to rapuje. Je priamočiarejší ako kedykoľvek predtým a ide priamo k veci. Doteraz umeleckejšie opisované veci sú strohejšie a jednoznačnejšie, čo budí na rapera dojem až nevídanej priamosti, ktorý svoje “obrazy” radšej maľuje impresionisticky, ako fotorealisticky. Je možné, že tento posun v štýle má na svedomí vyčistenie hlavy od istých drog, ktoré tiež funguje ako pojítko celého albumu a referencia na spomínané Equilibrium.
Rozmanitosť tém je ďalšia vec, ktorú Yzo rozšíril paradoxne na svojom najkratšom albume (ak sa bavíme o jeho pôvodnej verzii). Skoro každý track má jasne stanovenú tému, ktorej sa držia všetci zúčastnení. Featov je dosť, ale fungujú skvelo a nikdy samotného autora nezatienia.
Netradičná štruktúra Amnézie, ktorá naozaj živo maľuje obraz štúdiovej seánsy “Někdy je míň víc”, s úžasným atmosférickým beatom a Kokyho „50 Cent-ovským“ refrénom, kde naplno ukázal svoje spevácke chops, je osobnou výpoveďou cez beat, ako spred desiatich rokov v tom najlepšom slova zmysle (to, čo vymyšla Decky pri programovaní bicích je virtuozita – pozn. red.).
“Zdál se mi o tobě sen” a “Heavy Tutti Guap” sú dve príbehovky, na ktoré nie sme zrovna od Yza zvyknutí. Práve preto sú tieto skladby v rámci projektu veľkými „stand-outmi“, ktorý sa okrem iného zaoberá aj rozdielmi medzi pohlaviami z pohľadu spomínanej lojality a všeobecnej morálky. Ženy idú momentálne v Yzovej tvorbe na druhú koľaj, aj keď to tak vždy nebolo a celé to smeruje k tomu, že najdôležitejšími vecami v jeho živote sú hudba a rodina. Celý pôvodný album uzatvárajú osobná Ve výšce a Cops and Ops, kde je komunikovaná anti-autoritatívna nálada celého labelu. Pri tomto tracku by som chcel vyzdvihnúť Robina Zoota, ktorý dodal výbornú slohu s asi najlepším naskočením na albume “Neboj mama, žádnej kriminál, dokud chodí digitál, dokdu má moje slovo váhu, nemusím použít váhu (digitál)”.
Veľmi sympatické mi je aj to, že Jakub svoje dva single poslal von úplne sólo bez žiadneho featu. Práve tieto tracky s klasickou štruktúrou songu sú naozajstným flexom a show-outom samotného Yza. Tento človek nepotrebuje nikomu nič dokazovať, ale ak by mal, tak Designer Flow a Jeď tvrdě nebo jeď domů sú naozaj flawless – životná, politická a spoločenská filozofia spolu s akýmsi morálnym kódexom sa naozaj dostávajú do popredia absolútne nenútene a bez poučovania.
Celý album okrem uceleného zvuku dáva dokopy aj skvelá videoprodukcia, ktorá v seriálovitom naratíve iba umocňuje témy albumu a poslucháčovi dáva pomyselné vodítko, ako si odkazy na CD pospájať do uceleného obrazu.
Jazda ale nekončí a Yzo dnes (teda 12. februára) vydáva rozšírené pokračovanie, ktorého umelecké smerovanie asi nikto z nás nečakal.
“Jsem bez masky, ale citim se jak Elon”
Prozyum director’s cut naozaj funguje, ako som už písal v predošlom článku o tracku Rodinnej typ. Album v princípe ostáva nezmenený – Yzo pridal do albumu tracky, ktoré tematický album skôr „košatia“, ako by do neho mali pridávať niečo úplne iné. Autor taktiež prináša prerábky troch trackov, ktoré sa na pôvodný album nedostali, či už kvôli jasným štylistickým rozhodnutiam, alebo jednoducho kvôli obmedzenému času.
Director´s cut nám ale ukazuje jednu veľmi zaujímavú vec. Yzo na tomto albume v jeho kompletnom znení skoro úplne upúšťa od elektronických zvukov a zameriava sa iba na tie akustické, ako je elektrická a španielska gitara, klavír alebo hracia skrinka. Jedinými naozaj elektronickými trackmi na tomto albume sú Heavy Tutti Guap, Addict freestyle a Cops and Ops (pri poslednom by som sa osobne stavil, že sample bol pôvodne akustický a pomocou efektov znie tak, ako vo výsledku). Tento posun sme v rôznych štádiách kariér raperov zo stajne Milion+, ako napríklad Hasan či Nik Tendo už videli, ale Yzo bol stále k akustickým prvkom trochu hezitantný.
Director´s cut tento fenomén iba podčiarkuje, nakoľko sa pridávajú dve klavírne (Rodinnej typ, Rauš) a tri gitarovo založené produkcie (BodyBag, Push to start, Heavy Metal Guap). Práve Heavy Metal Guap je krásnym príkladom toho, prečo toto nieje iba Deluxe verzia, ale naozajstný Director’s cut. Je to „bold track“, ktorý je absolútnym prekvapením a zároveň okrem kompletnej zmeny nálady pripája aj Nik Tendovu fresh slohu. Pri tvorbe tohto tracku bol uplatnený veľký hudobnícky cit, o ktorom hovorí slapová basa pripomínajúca Korn a úprava inštrumentálky pre Luisin krehký hlas – vo finále celé to funguje perfektne. Na album Yzo rozširuje témy o skladby s viac hosťami a priamo stavia na už hotových trackoch. Veľmi ma potešil Megamix – tento trend na deluxe verziách albumov vymizol po „dvetisíckach“ a počuť takýto track dnes je rozhodne fresh.
Ďalšou vecou, ktorú milujem na novej verzii tohto albumu sú gitary – rockstar estetika vychádzajúca z “party like a rockstar” éry ringtone rapu k Yzovi perfektne pasuje a veľmi sa teším, že k nim začal v produkcii inklinovať, nakoľko jeho zvuk posúvajú pocitovo a vibe-ovo ďalej. Jediná vec, ktorú by som ja pri tvorbe tohto albumu volil inak, by bolo usporiadanie tracklistu v Director´s Cut. Tracky sú umiestnené v hornej polovici albumu pred skladbou Designer Flow, čo je síce pre poslucháča prehľadná vec, ale ja osobne by som novinky rozdistribuoval už do existujúceho tracklistu. Úplne ale rozumiem rozhodnutiu dať ich po sebe, nakoľko by sa mohol album stať touto cestou pre poslucháča veľmi chaotický a mätúci – pri výrobe umenia treba myslieť aj na poslucháča, a aj tento krok v konečnom dôsledku vnímam pozitívne.
Yzomadias nám ponúkol nový prístup ku komponovaniu Deluxe verzie, kde kombinuje „vintage 00‘s“ prístup (podobne, ako pri jeho mixtapeoch) k obsahu s úplne novými vplyvmi. Namiesto bezmyšlienkovitej nadstavby o „šuflíkovky“ nám serviruje skôr tematické a zvukové rozšírenie albumu o osobné rozhodnutia, ktoré nepodliehajú žiadnym okolnostiam.
Hlbší rozbor albumu vám prinesie Homer v pripravovanom videu. Stay tuned.
