Zo slovenského rapera Ega sa časom stáva pomerne ťažko uchopiteľný pojem. Pôvodná ikona striktného rapu z prvých albumov Kontrafaktu neskôr prerazila aj v čisto komerčnej rádiovej sfére trackom Žijeme Len Raz, k repu sa vrátila vo veľmi dobrej forme na albume Navždy. V súčasnosti je Ego charakteristický veľmi technickým, možno až pretechnizovaným prístupom k repovaniu, čo rád dokazuje na (re mnohých fanúšikov) kontroverzných a ťažko stráviteľných featuringoch. Dáva prednosť výstredným fonetickým hrám a veľakrát absurdným spojeniam, čím na tunajšej scéne vytvára veľmi zvláštnu verziu toho, čo môžeme označiť za „rapovú avantgardu“. V záujme zachovania akej-takej objektivity nechám jej posúdenie na každom čitateľovi individuálne, čím (ironicky) asi jasne naznačujem svoj vlastný postoj k tejto interpretovej polohe, ktorú sme mohli naposledy počuť na Calinovom novom singli Serotonin.
S vydaním Egovho nového sólového albumu EGOTRON sa niesli rôzne očakávania, predikcie a pochybnosti. Tie sám interpret podporoval vydanými singlami Chief Rocka alebo Pumpa a spätne môžeme hovoriť o veľmi dôvtipnej stratégii promovania novinky.
Chief Rocka bola pomerne nevyváženou skladbou, kolážou zloženou z featuringov Rytmusa, Sameya, Gleba, Zaya a Dalyba, pôsobiacich ako sample z úplne iných, nesúrodých trackov. Silné momenty jak na plnej čiare prekonávali funkčnosť celku. Oceniť však treba Zayov inovátorský prístup pri “vysamplovaní” textu z kultovej skladby Dáva Mi do novej formy. Oveľa väčším šokom bola (ľudovo povedané) kolotočarina PUMPA, ktorú nemožno brať inak ako úplne prestretelné hudobné guilty pleasure, fungujúce ako „alzácka“ marketingová stratégia. To isté sa dá nakoniec povedať aj o singli Trollin.
Najväčším prekvapením v tomto vývoji singlov a udalostí je, že EGOTRON je nakoniec vcelku súdržný a primárne trapový album, ktorý skrátka naostro skúša rôzne tvára a možnosti súčasnej rapovej hudby. EGOTRON v tomto smere pripomína najmä minuloročný album Kontrafaktu – Fresh News. Je to rôznorodá (a rozsiahla) kolekcia osemnástich skladieb, ktorú spája niekedy úspešná, niekedy menej úspešná snaha skúmať polohy a limity súčasného rapového aj popového zvuku, pričom nahrávka často pôsobí ako challenge seba samej. Albumu najviac sedia pohodové a nie zbytočne poprekrúcané mindsety skladieb Ži, Niečo nové, Doug Demuro alebo Drzzy, ktoré sú zároveň do veľkej miery stávkami na istotu. Opäť platí klišé, že pri selekcii skladieb si každý poslucháč nájde polohu, ktorá mu vyhovuje najviac a ostatné pravdepodobne odfiltruje, pričom primárnu úlohu pri tomto akte budú stále zohrávať sympatie a antipatie voči súčasnému chameleónskemu Egovi.
Ak je niečo na EGOTRONovi možné jednoznačne vyzdvihnúť, bez kamuflovania sa v uhýbavých a nie úplne jasných odpovediach, je to jeho nebojácnosť robiť si na vlastnú päsť svoje – svoj zvuk, svoj rap, svoj svet.
