História československej repovej scény v sebe nesie kapitoly, o ktorých sa veľa nehovorí, alebo sa veľmi neotvárajú. Ale keď sa tak stane, čaká poslucháča úplne nečakaný trysk sviežich a prekvapivo nadčasových nápadov. Za takýto prípad môžeme označiť aj projekt DIXXX, ktorého rovnomenný album vyšiel 15 rokov dozadu, v roku 2005.
Je prekvapivé, ako sviežo album DIXXX stále znie. Akoby ani nevznikol pred pätnástimi rokmi v Českej Republike, ale skôr akoby v danej dobe skrátka dopadol na Zem z úplne inej galaxie, alebo úplne iného časopriestoru. Za nahrávkou nestojí nikto iný, než najikonickejšie tvorivé duo nultých rokov 21. storočia, Hugo Toxxx a James Cole. Skladby DIXXX sú záležitosťou na pomedzí bizarého vtipu, zvukového experimentu a chuti robiť rap game tak, ako v tej dobe azda nikto iný, navyše s citom pre predvídanie budúcich trendov. Album stojí na produkciách výrazne ovplyvnených elektrom, texty nás berú do sveta plného drog, ľahkých žien a bizarných mestských postavičiek – počúvame vlastne drsný hudobný cartoon, ktorý si neberie servítky a (auto)cenzúre sa vyhýba rovako ako latino melodám a iným „mrdkám“.
Kto, alebo čo sú vlastne DIXXX? Okrem toho, že sú top (priamy citát textu piesne), sú oslavou tvorcovskej slobody a hudobníctva bez hraníc. Už z názvov skladieb ako Jádro Zubra, Nakopni Dixxx, Linoleum alebo Commando X je jasné, že ide o záležitosť, ktorá sa už iba ťažko bude opakovať s tak autentickou intenzitou. Zmysel pre humor a storytelling, ktorý preukazujú Toxxx s Colom (rovnako, ako v ich slávnejšom projekte Supercrooo) je bizarný, ale zároveň výrazane poučený popkutúrou a šestákovými príbehmi, ktorých hlavnými antagonistami sú aj prepálené charaktery (alter-egá) Toxxxa a Cola. Naprieč najrôznejšími ľudskými (aj neľudskými) činnosťami sú úlety, za ktoré sa netreba hanbiť ani po rokoch. A DIXXX je ich zhudobneným manifestom.
DIXXX je vodíkovo-rapová bomba, ktorá pri otestovaní plieni podpriemerný rap nastoluje podmanivý diktát voľnomyšlienkárskeho uvažovania nad žánrom. Dokonca aj dve formuly na obale albumu pôsobia ako metafora predbehnutia doby, odzrkadľujúceho sa aj v nejasnom, váhavom (ne)prijatí albumu v dobových recenziách (niektoré z nich sú dohľadateľné na internete). Je to záležitosť, ktorá sa najlepšie oslávi pozorným posluchom. A smiechom. Kopou smiechu.
